Nabokovova Lolita sa narodila v Paríži pred 70 rokmi

Paríž 15. augusta (TASR) - Vladimir Nabokov napísal román, ktorým menu Lolita zabezpečil svoje miesto v globálnom jazyku. Vo všeobecnosti sa takto označuje predčasne vyspelé, príťažlivé, no neplnoleté dievča. "Lolitky" dokonca prenikli aj do pornografického priemyslu, čo je ďaleko od umeleckého zámeru ruského spisovateľa, je však fakt, že už v ére pred vydaním kniha budila kontroverzie. Napokon oficiálne svetlo sveta uzrela v Paríži, stred augusta 2025 prináša 70. výročie tejto udalosti.

Vladimir Nabokov sa narodil 22. apríla 1899 v Petrohrade a vo vzdelanej a dobre situovanej rodine už v útlom veku ovládal ruštinu a angličtinu, neskôr hovoril plynule aj po francúzsky. To, spolu s ďalšími osudovými okolnosťami, determinovalo jeho púť svetom. Ani len mladosť neprežil vo svojej vlasti celú. Jeho rodina musela z Ruska odísť pred boľševickou hrozbou a neskôr z Nemecka pred fašizmom, najmä keď jeho manželka mala židovský pôvod. Tri roky žili v Paríži a v roku 1940 sa odsťahovali do USA.

Za oceánom napísal aj svoje najslávnejšie dielo Lolita (1955), o zničujúcom vzťahu muža zrelého veku k 12-ročnému, trochu koketnému dievčaťu (Dolores Haze). Príbeh vo forme memoárov má viacero zvratov i dejísk. Rozpráva ho svojským štýlom samotný literárny vedec Humbert Humbert, čoraz viac sužovaný láskou a túžbou k Lolite, dcére vdovy, v ktorej dome žije ako podnájomník. Dievča sa stáva jeho nevlastnou dcérou a po tragickej smrti svojej manželky ju Humbert už ako polnohodnotný otčim berie preč a zisťuje, že jeho prvý sexuálny styk s Lolitou už nie je panenský.

Žijú ako kočovníci na moteloch a potom mu dievča ubzikne počas hospitalizácie v nemocnici. Dlho márne pátra a po piatich rokoch sa mu ozve Lolita sama, ubitá životom, zneužitá producentom v pornografickom priemysle a vydatá za chudobného automechanika. Prosí ho o pomoc, ale odmieta s ním žiť. Humbert vyhľadá producenta, zabije ho a uzaviera zmierený svoje rozprávanie. Čitateľom oznamuje, že tieto pamäte čítajú až po Lolitinej smrti. Predslovová fikcia uvádza, že zomrel na infarkt a niekoľko dní po ňom aj 17-ročná Lolita pri pôrode aj s dieťaťom.

Predslov fiktívneho psychológa Johna Raya Jr. uvádza, že mená v príbehu sú pseudonymy, vrátane mena „Humbert Humbert“. Nabokov využíva slovné hračky a nadhľad. Dvojzmysly dávajú príbehu s tragickými zápletkami neobvyklé čaro. Čitateľ podlieha duchaplnosti a jazykovej kráse textu, čo z hlavných hrdinov robí do značnej miery sympatické postavy.

Nečudo, že v 50-tych rokoch minulého storočia to s vydaním neskôr slávneho diela bolo zložité. Nabokov ho napísal v angličtine, ale v USA i Britániu bolo cenzurované. Vyšlo tam oveľa neskôr ako vo Francúzsku a vyvolalo kultúrnu senzáciu. Ruský autor Lolitu medzitým preložil do svojho materského jazyka, čo len demonštruje excentrické okolnosti tohto kultového literárneho produktu.

Adaptačne Lolite neodolali dvaja renomovaní režiséri a natočili celovečerné filmy. Stanley Kubrick už v roku 1962, teda v čase, keď predlohu všeobecne považovali za nesfilmovateľnú. Pre extravagantného filmára (Osvietenie, Mechanický pomaranč atď) bolo o to ťažšie držať sa v mantineloch prípustnosti, napriek tomu adaptovaný scenár kandidoval na Oscara a Kubrick na Zlatý glóbus. O 35 rokov neskôr natočil Lolitu aj Adrian Lyne (Flashdance, Jakubov rebrík atď.) a do hlavných rolí obsadil Jeremyho Ironsa s Dominique Swainovou. Hudbu zložil Ennio Morricone a film si našiel v USA distribútora až po roku premietania v Európe.